Informácie o Rómoch
V rámci sčítania ľudu, domov a bytov v roku 2001 sa k rómskej národnosti na Slovensku prihlásilo len 89 920 obyvateľov. Štatistické údaje nevystihujú skutočný počet občanov SR rómskeho pôvodu. Počet Rómov v SR sa odhaduje na 380 000, pričom podiel detí do 14 rokov je 43,6%. Rómovia žijú nerovnomerne na celom území SR. Veľké rozdiely sú v koncentrácii v jednotlivých regiónoch. V SR bolo k 31.12.2000 evidovaných 620 rómskych osád, pričom na území niektorých obcí sa nachádza aj viac osád. Podľa sčítania obyvateľov, domov a bytov najväčšia koncentrácia občanov SR hlásiacich sa k rómskej národnosti, t.j. je v Prešovskom kraji, kde sa z celkového počtu 789 968 obyvateľov hlási k rómskej národnosti 31 653 obyvateľov. V Prešovskom kraji je evidovaných 250 rómskych osád.
Viac informácií o rómskej populácii v Slovenskej republike poskytol Sociografický prieskum rómskych osídlení na Slovensku, ktorý zrealizoval Úrad splnomocenkyne vlády SR pre rómske komunity.
Rómovia na Slovensku
V Európe už od stredoveku žije etnické spoločenstvo, ktoré sa vždy od ostatných obyvateľov líšilo tmavšou farbou pokožky, osobitnými formami spôsobu života, vlastným jazykom, temperamentom, neochotou podriaďovať sa tlaku majoritného obyvateľstva.
Keď v 14. a 15. storočí prechádzali európskym kontinentom, predstavovali sa ako pútnici z malého Egypta, v niektorých krajinách ich pomenovali podľa tohto domnelého egyptského pôvodu (Egyptyanos, Gitanos, Gypsies), na Balkáne ich pomenovali termínom, určeným pôvodne pre manichejskú sektu Athiganoi – Atsiganos, z čoho vznikla ďalšia skupina pomenovaní (Zingaro, Tsigane, Zigeuner, Cigáni). Sami príslušníci tohto etnika väčšinou neprijali tieto označenia a používajú vlastný etnonym Rómovia. Pre používanie tohto termínu sa rozhodla aj vrcholná rómska organizácia International Romani Union, založená v roku 1971 v Londýne.
Takmer s istotou sa podarilo určiť, že predkovia dnešných Rómov patrili k Indii k etnickej skupine Dómov. V kastovnom usporiadaní indickej spoločnosti patrili k najnižšej skupine, vyčlenenej z kastovného systému, tzv. nedotknuteľným. Sem patrili ľudia „nečistých profesií”, ktorí zametali, odstraňovali nečistoty, prali prádlo, ale aj kati, kočovní kováči, muzikanti, tanečníci, drezéri opíc a hadov, zlodeji koní.Rómovia Indiu, teda stredoindický štát Bihár a severozápadný Pandžáb, ktoré sa považujú za pravlasť Rómov, opúšťali vo viacerých vlnách v priebehu 9. a 10. storočia. Jednotlivé skupiny prechádzali cez Perziu, Arméniu a Malú Áziu, v 11. storočí sa objavili na európskom kontinente. Najstaršia zmienka o ich výskyte na Slovensku je z r. 1322 z okolia Spišskej Novej Vsi.
Ich pomenovanie vychádzalo na jednej strane z ich domnelého egyptského pôvodu (Egyptyanos-Gypsies, Gitanos), na Balkáne ich pomenovali termínom určeným pre manichejskú sektu Athinganoi - Atsinganos, z čoho vznikla druhá veľká skupina ich pomenovaní - Zingaro, Tsigane, Zigeuner, Cigáni. Tieto pomenovania dostali mimo svojho spoločenstva. Sami používali etnonym „Róm” a pre používanie tohto termínu sa priklonila aj r. 1971 založená vrcholná rómska organizácia „International Romani Union” a toto označenie etnika sa stáva všeobecne uznávaným.
Spočiatku boli Rómovia v Európe vcelku akceptovaní, využívajúc náboženské legendy o pútnictve za trest, dávali si vystavovať od jednotlivých feudálov ochranné „glejty”
Jednotlivé skupiny prechádzali cez Perziu, Arméniu a Malú Áziu, v 11. stor. sa objavili na európskom kontinente. Väčšina kočovníkov prechádzala územím Balkánu a dunajskej kotliny, čo vysvetľuje dodnes najvyššiu koncentráciu Rómov v štátoch tejto oblasti. Najstaršia zmienka o ich pobyte na Slovenku je z roku 1322 z okolia Spišskej Novej Vsi, v rokoch 1377 a 1381 sa spomínajú na východnom Slovensku v Zemplínskej župe. Väčšina skupín prechádzala juhozápadným Slovenskom cez české zeme ďalej do západnej a juhozápadnej Európy. Jedna z takýchto skupín, vedená kráľom Sindelom, vojvodami Panuelom, Michalom a Ondrejom prechádzala v roku 1417 územím Slovenska cez Košice, Levice a Bratislavu ďalej na západ. Inej skupine Rómov, vedenej vojvodom Ladislavom, vystavil ochranný list cisár Žigmund Luxembuský 17. apríla 1423 na Spišskom hrade.
Európske obyvateľstvo bolo ku kočovníkom spočiatku zhovievavé, prijímalo ich ako kajúcnych kresťanských pútnikov, za ktorých sa vydávali. Po roku 1427, kedy ich parížsky arcibiskup exkomunikoval z cirkvi, sa postoj obyvateľstva k nim radikálne zmenil: začali štyri a pol storočia krutej diskriminácie. Vlády jednotlivých európskych krajín vydávali nariadenia, ktorými ich zo svojich krajín vykazovali: pri dolapení boli vystavení mučeniu, zmrzačeniu tela a následnej poprave. Zabitie Cigána nebolo považované za zločin.
V strednej a juhovýchodnej Európe bola iná situácia: turecká expanzia, ktorá rozšírila hranice Osmanskej ríše v 16. a 17. storočí až na územie južného Slovenska, vytvorila situáciu, kedy obidve bojujúce strany využívali rôzne služby domáceho obyvateľstva, medzi nimi aj rómskeho (okrem opevňovacích a stavebných prác najmä služby rómskych kováčov). Z druhej polovice 16. storočia máme správy o tom, že niektoré mestá dovoľovali usadiť sa rodinám rómskych kováčov. Rodiny kováčov a súčasne nadaných hudobníkov usadzovali hudbymilovní uhorskí feudáli na svojich pozemkoch. Na Slovensku sa takto utvorili základy kontinuitného usadlého spôsobu života rómskeho obyvateľstva. Významný posun v prístupe k Rómom predstavovali nariadenia cisárovnej Márie Terézie v 18.stor.: aj keď boli zamerané na dôslednú asimiláciu tohto etnika (zákazy kočovania, používanie vlastného jazyka, uzatvárania vzájomných sobášov a pod.), počítali s ním však ako s reálne existujúcou zložkou obyvateľstva krajiny. Nariadenia panovníka Jozefa II. boli zamerané na vzdelávanie a christanizáciu Rómov, v čom tento panovník predbehol viacerých ,,riešiteľov rómskeho problému“ v 20. storočí. Nariadenia Márie Terézie a Jozefa II. sa stali vzorom pre legislatívu ďalších európskych krajín.
Dejiny Rómov sú poznamenané mnohými tragédiami: v roku 1782 sa na Slovensku odohral tzv. hontiansky proces, kedy bola skupina Rómov obvinená z kanibalizmu a následne bolo drastickým spôsobom popravených 40 nevinných ľudí. V roku 1928 bol v obci Pobedim uskutočnený na Rómov pogrom, pri ktorom zahynulo 6 ľudí. Svetovú pozornosť vyvolal v roku 1929 súdny monsterproces v meste Košicke, v ktorom sa opäť hovorilo o rómskom kanibalizme. Aj keď túto skutočnosť súd vyvrátil, celá udalosť mala negatívny dopad na verejnú mienku a zhoršila vzťahy majoritného obyvateľstva k Rómom: z viacerých obcí ,,svojich“ dávnousadených Rómov vyháňali. Najväčšou tragédiou pre európských Rómov bola druhá svetová vojna, kedy boli podľa nacistickej rasovej teórie považovaný – podobne ako Židia – za menejcennú rasu. Z jednotlivých krajín boli transportovaní do špeciálneho koncentračného tábora v Osvienčime-Brzezinke, kde zahynulo takmer 20000 európskych Rómov. Aj keď Rómovia zo Slovenska neboli transportovaný do koncentračných táborov, podliehali viacerým diskriminačným opatreniam : nesmeli cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, do miest a obcí vstupovať len vo vymedzených dňoch a hodinách: pre mužov boli zriadené špeciálne pracovné tábory. Po obsadení Slovenska nemeckou okupačnou armádou v septembri 1944 prišlo na viacerých miestach k mäsovým popravám rómskeho obyvateľstva.
Po skončení 2. svetovej vojny sa štátna politika voči Rómom orientovala na skrytú či otvorenú asimiláciu. V roku 1958 bol vydaný zákon „o trvalom usídlení kočujúcich osôb“, podľa ktorého sa násilne zamedzil pohyb tej časti rómskeho obyvateľstva (olašskí Rómovia), ktorá dovtedy kočovala. V pseudovedeckej argumentácii sa poukazovalo na to , že Rómovia vo svojej indickej pravlasti pravdepodobne netvorili jednu etnickú skupinu, že ich jazyk je na úrovni slangu, že nemajú vlastnú kultúru atď., z čoho sa následne vyvodzovalo, že nemajú nárok na vlastnú etnickú existenciu: nesmeli sa zakladať rómske folklórne súbory, športové kluby, nesmela vychádzať žiadna rómska tlač. V štátnej politike sa k Rómom pristupovalo ako k sociálne zaostalej skupine obyvateľstva: opatrenia štátu sa orientovali na likvidáciu rómskych osídlení (osád) a rôzne formy sociálnej podpory. Štátna politika presadzovala od polovice 70-tych až do konca 80-tych rokov projekt „ znižovania vysokého podielu nezdravej populácie“ , na základe ktorého boli výrazne finančne zvýhodnené zvýhodnené ženy, ktoré súhlasili so sterilizáciou.
Po novembri 1989 sa v živote Rómov na Slovensku mnohé zmenilo: vznikli viaceré politické strany, vo volebnom období 1990-1992 mali Rómovia svojich zástupcov i vo federálnom i národnom parlamente. Vláda Slovenskej republiky prijala 9.apríla 1991 Zásady prístupu k Rómom, čim ich zrovnoprávnila s ostatnými etnickými minoritami žijúcimi v Slovenskej republike a zaručila im podporu v rozvoji vlastnej kultúry, v oblasti školstva a vzdelávania. Začali vychádzať rómske periodiká, pôvodné diela rómskych literátov v roku 1991 vzniklo v Prešove profesionálne rómske divadlo Romathan, na Vysokej škole pedagogickej v Nitre pôsobí Katedra rómskej kultúry, na ktorej sa pripravujú rómski študenti – budúci učitelia rómskych detí. Ponovembrové zmeny majú pre život Rómov aj iný rozmer: je ním vysoká nezamestnanosť, strata sociálnych istôt, v chudobných rómskych osadách vzrastá bieda, s pocitom beznádeje a neschopnosti riešiť vlastné existenčné problémy narastá alkoholizmus, kriminalita, vyhrocujú sa vzťahy medzi Rómami a majoritným obyvateľstvom. Pri sčítaní ľudu v roku 1991 mali Rómovia možnosť (prvý raz po šesťdesiatich rokoch) prihlásiť sa k svojej etnickej príslušnosti. Využilo ju necelých 81 tisíc ľudí. Pritom súpisy mestských a obecných úradov štátnej správy, ktoré sa vykazovali každoročne do roku 1989 a zaznamenávali len sociálne odkázaných Rómov, uvádzali viac ako trojnásobok tohto počtu. Táto skutočnosť je spôsobená viacerými príčinami, medzi iným nedostatočnou rozvinutosťou rómskeho etnického vedomia, nízkym stupňom vnútroetnickej integrácie, nedostatočnou pripravenosťou a nárazovou nejednotnosťou rómskych politických a kultúrnych subjektov.
Možno reálne predpokladať, že na Slovensku žije v súčasnosti 300 tisíc obyvateľov rómskych obyvateľov. Rozdeliť ich možno do dvoch základných skupín: starousadlí Rómovia, ktorí žijú usadlým spôsobom od 18-tého storočia. Podľa jazykového prostredia v ktorom žijú, možno medzi nimi rozlišovať slovenských Rómov a maďarských Rómov (žijúcich najmä v oblasti južného Slovenska), čo sa prejavuje najmä vo vplyve týchto jazykov na vlastný rómsky jazyk. Ich kultúra je v podstate rovnaká. Základnou formou ich obživy bola príležitostná poľnohospodárska práca u roľníkov. Najvýznamnejším remeslom bolo kováčstvo, ktorého znalosť si priniesli pravdepodobne už z Indie. Pracovali archaickým spôsobom (v podrepe či posediačky na zemi) a orientovali sa na spracúvanie už použitého materiálu, čím sa stali potrebnými najmä pre sociálne slabšie vrstvy majoritného obyvateľstva (vyrábali najmä klince, podkovy, reťaze, motyky, rôzne kovania). Je zaujímavé, že medzi rómskymi a nerómskymi kováčmi nedošlo ku konkurencii, ale v dôsledku prirodzenej deľby práce sa navzájom dopĺňali. Dnes sa venuje kováčstvu už len niekoľko Rómov, zameriavajú sa na výrobu umeleckých kovaní, mreží, svietnikov a pod. K ďalším rómskym remeslám patrili výroba metiel, dreveného uhlia, košov, tehál z nepálenej hliny, ženy chodili sedliakom vymazávať pece a dlážky, zo svinskej srsti vyrábali štetky, na primitívnych krosienkach tkali špeciálne tkanice. Vyrobený tovar chodili ponúkať podomovým obchodom, vymieňali ho zväčša za potraviny alebo oblečenie. Významným zdrojom obživy starousadlých Rómov bolo hudobníctvo: v prostredí rómskych sláčikových hudieb vyrástlo viacero vynikajúcich interprétov, ktorí účinkovali na šľachtických i kráľovských dvoroch. Na prelome 19. a 20. storočia hudobníci vytvorili špeciálnu sociálnu vrstvu mestských kaviarenských hudobníkov. Väčšina starousadlých Rómov, ktorí po roku 1989 nestratili zamestnanie, pracuje v nekvalifikovaných profesiách, v stavebníctve, pri ťažbe dreva, pri rôznych výkopových prácach, alebo pri očiste miest.
Druhú skupina Rómov tvoria tzv. olašskí Rómovia (vlachike Roma). Na Slovensko prišli v 2.polovici 19 storočia ako kočovníci z oblastí dnešného Rumunska. Niektorí žili už v medzivojnovom období polousadlým spôsobom života, ostatný kočovali až do roku 1958-59, kedy boli násilne usadení. Antropologicky sa vyznačujú svetlejšou pleťou, obľubujú pestré farby odevou a zlaté šperky. K tradičným formám ich obživy patrilo priekupníctvo s koňmi, kováčstvo, výroba korýt a kotlíkov. Napriek tomu že do 50.tych rokov patrili medzi sociálne najslabšie vrstvy obyvateľstva, dnes v dôsledku aktualizovaných foriem obchodovania a priekupníctva patria k najbohatším vrstvám Rómov. Obývajú prevažne mesta a bohatšie obce južného Slovenska. Kontakty medzi starousadlými a olašskými Rómami sú minimálne.
Život Rómov v minulosti a čiastočne aj dnes sa odohráva v osobitných sídelnych jednotkách – osadách. Tieto sa nachádzali takmer pri každej obci, najmä na východnom Slovensku, dodnes ich možno nájsť takmer 200. Ešte v 50.rokoch tu prežívali primitívne obydlia zapustené do zeme – zemnice, V 70.rokoch prevládajú jednopriestorové domčeky z dreva, alebo pálených tehál, s veľmi skromným vybavením, v noci tu líhalo na postele a matrace rozložené po zemi niekedy 10-15 ľudí. V najbiednejších osadách často chýbala pitná voda, kanalizácia, v niektorých i elektrina. Vo viacerých osadách si Rómovia v posledných desaťročiach postavili vlastné rodinné domy, početné rodiny boli v rámci programu likvidácie rómskych osád prevezené do mestských panelákových bytov. Spoločenský život každej skupiny ľudí vyžaduje vytvorenie a rešpektovanie systému noriem spoločenských vzťahov a správania. Takýto systém je dodnes zachovaný prevažne u olašských Rómov: na čele spoločenstva stojí vajda (mujalo), ktorý disponuje veľkou rozhodovacou mocou. V minulosti jeho postavenie prezentovali aj vesta so striebornými gombíkmi, zlatá retiazka, palica s magickými symbolmi , prípadne strieborný pohár, z ktorého okrem neho smeli piť iba muži. V prostredí starousadlých Rómov býval na čele všeobecne vážený a rešpektovaný muž – čhibalo, ktorý bdel nad dodržiavaním etických noriem poriadku, často býval aj obradníkom, ktorý uzatváral manželstvá, lúčil sa pri pohreboch a pod. s rozpadom spoločenských väzieb v posledných desťročiach jeho autorita upadá. Základom spoločenstva naďalej zostáva rodina, v ktorej rozhodovacie právo má väčšinou muž, zabezpečenie chodu domácnosti však prenecháva žene. Náboženským vyznaním sa väčšina Rómov hlási k rímskym katolíkom ich skutočná viera je však zaujímavou symbiózou kresťanskej ideológie, vlastných poverových predstáv (ktorých korene možno predpokladať ešte v Indii) a obyčajných úkonov – prejavov ľudovej viery, ktoré prevzali od majoritného obyvateľstva, v prostredí ktorého niekoľko storočí žili a prispôsobili ho vlastným potrebám. K tomu, aby mladí ľudia mohli spolu žiť a založiť si rodinu, bolo potrebné uskutočniť obrad mangavipen (pytačky). Obaja mladí si v sprievode svojich rodičov a pred ďalšími svedkami sľúbia vzájomnú vernosť. Obradník – najčastejšie čhibalo (vajda) mladým zviazal ruky šatkou, do dlaní nalial víno alebo pálenku, ktoré si oni vzájomne z dlaní vypili, dnes sa väčšinou už ruky nezväzujú, iba prekrížia, novomanželia si vypijú vzájomne obsah partnerovho pohárika a pobozkajú sa. Od tejto chvíle sú rómskym spoločenstvom považovali za manželov, občiansky alebo cirkevný sobáš uzatvárajú až po niekoľkých rokoch, keď už majú jedno-dve deti. Ak sa v takomto spolužití nenarodilo dieťa, partneri sa mohli rozísť. Vo vyspelejšom rómskom prostredí mangavipen chápu ako zásnuby, ktoré neoprávňujú mladých k spolužitiu. Podobným spôsobom sa manželstvo uzatvára aj u olašských Rómov, tu však otec ženích svojmu synovi nevestu kupuje, pričom vyššiu cenu má nevesta, ktorá doposiaľ nemala pohlavný styk. V rómskych rodinách si ako prvorodené dieťa želajú väčšinou chlapca. Telesné vady novonarodeného dieťaťa sa kládli za vinu matke, pretože tehotná žena bola vystavená mnohým obmedzeniam: nesmela sa pozerať na telesne postihnutých ľudí, na neznáme zvieratá (najmä plazy), ani na mŕtveho, pretože dieťa by mohlo mať ich podobu. Až do krstu je novorodenec vystavený pôsobeniu zlej sily – strigy, ktorá sa ho pokúša vymeniť za škaredé dieťa. Na ochranu pred touto výmenou kladú dodnes rómske mamičky na východnom Slovensku do postieľky pod perinku dieťaťa rôzne ochranné predmety. Proti urieknutiu uväzujú deťom na zápästie červenú stužku, dieťa, ktoré niekto uriekol, umývajú špeciálne pripravenou uhlíkovou vodou. Začiatkom nášho storočia nebolo zriedkavé, že jedna matka porodila desať až dvanásť detí, s rastom životnej úrovne prirodzene klesá počet detí v rodine. V súčasnosti majú zaostalejšie rómske rodiny 5-6 detí, vyspelejšie 3-4 deti. Klesá aj počet detí narodených pred sobášom rodičov. Vážnym problémom ostáva nízky vek prvorodičiek – v najzaostalejších komunitách stretávame i šestnásťročné mamičky. Rómska rodina jedla v minulosti iba raz denne: vždy predpoludním sa vybrala matka s nejakou nádobou a obchádzala rodiny sedliakov (najčastejšie takých, ktorým chodili pomáhať), jedlo, ktoré od gazdín dostala, tvorilo hlavné a často jediné jedlo celej rodiny v ten deň. Základom rómskych jedál boli menejhodnotné druhy mäsa (vnútornosti). Za svoje národné jedlo dodnes považujú gója, t.j. zemiakmi, múkou alebo ryžou plnené bravčové hrubé črevo, ktoré uvaria, prípadne pečú , ktoré zajedali plackami (marikľa) pripravenými z múky, vody a soli upečením priamo na rozžeravenej platni sporáka. V letných mesiacoch sa život v rómskej osade odohrával vonku: ženy varia na sporákoch, ktoré vyniesli pred dom, sem vynesli aj stôl, vonku jedli i prali, vonku poriadali rôzne oslavy a zábavy. Tu si možno vypočuť aj rómske piesne: jedny v ktorých vyjadrujú svoj žiaľ nad úmrtím matky, chudobou ale aj ľúbostne city, druhé naopak temperamentné piesne v čardášovom rytme. V súčasnosti je medzi Rómami rozšírená aj tvorba vlastných piesní, ktoré nadväzujú na tradičný rómsky folklór. Duchovné bohatstvo Rómov je uchované v archaických rozprávkach i v prísloviach, kde sa prejavujú životná skúsenosť, etické normy a vlastná filozofia, prenášajú sa z generácie na generáciu ústnou formou. Mimoriadnu pozornosť venujú Rómovia obyčajom pri úmrtí človeka. Dodnes je u nich zachovaná predstava, že pre zomierajúceho človeka si prichádza niekto z dávnejšie zosnulých príslušníkov vlastnej rodiny, ktorý pri ňom zostáva až do pohrebu a odvádza ho na druhý svet. Do truhly vkladali mŕtvemu jeho odevné súčiastky a osobné predmety aj keď sú väčšej finančnej hodnoty: prstene, náušnice, hodinky, husle, gitaru, ale i fajku, cigarety, okuliare, fľaštičku s alkoholom, karty a ak bol veriaci tak i modlitebnú knižku a ruženec. Do ruky alebo do vrecka vložili mŕtvemu peniaze (najčastejšie drobné mince). Od chvíle skonu až do pohrebu pri ňom bdeli – vartovali. Správanie pri vartovaní malo ustálené pravidlá: hrali sa karty, rozprávali sa príhody zo života zosnulého, starodávne rozprávky, nesmelo sa spievať, tancovať, štrngať pohárikmi, každý pred vypitím prvého pohárika odlial najprv trochu na zem – na pamiatku zosnulého. Hovorí sa že, nejaký čas po pohrebe navštívi mŕtvy pozostalých, aby im dal najavo, ako bol spokojný s pohrebom: svoju prítomnosť prejavuje rôznymi znameniami, zvukmi, zjavuje sa vo sne. Ak mu niečo zabudli dať do truhly, napr. hodinky a mŕtvy si ich pýta, na druhý deň ich zanesú na cintorín a vložia do hrobu. Pohreby Rómov bývajú nákladné, okázalé sú najmä u olašských Rómov, tu sa môžeme stretnúť s truhlou s preskleným vrchnákom, hrobovou jamou vystlanou vzácnymi kobercami a pod.
Prirodzenou túžbou minority je dosiahnuť akceptovanie majoritnou spoločnosťou. Rómovia boli ostatným obyvateľstvom často vnímaní ako parazitujúca skupina, ako asociálna vrstva spoločnosti (v slovenskom jazyku Cigán=Róm, cigáň=klamár). Mnohí, ktorí sa chceli vymaniť zo zaostalého prostredia a vyrovnať sa spôsobom života majoritnému obyvateľstvu, volili cestu vedomého dištancovania sa od svojho etnického pôvodu, čo sa miestami prejavilo tak, že rodičia vedome nenaučili svoje deti rómsky jazyk. Snažia sa napodobniť spôsob života majoritného obyvateľstva jednak navonok (spôsobom bývania, oblečenia, stravy), ale aj tak, že sa demonštratívne dištancujú od tradičných rómskych zvykov, ktoré považujú za prejavy už prekonaného zaostalého spôsobu života. Ďalšou z ciest prekonávania handicapu vlastnej minulosti a hľadania možností sociálneho a kultúrneho vyrovnávania sa s majoritnou spoločnosťou je cesta pozitívnej etnickej identifikácie, uvedomovanie si hodnôt vlastného jazyka a kultúry. Keď si uvedomíme, že verejná mienka na Slovensku nie je Rómom veľmi naklonená, že sprievodnými znakmi rómskej nezamestnanosti je nielen sociálny, ale i morálny úpadok, pochopíme, že tento proces bude dlhodobý a zložitý.